Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

Nová publikácia o sakrálnych pamiatkach v Kostole sv. Martina v Lipanoch

GALÉRIA
Dátum: 25.05.2021
Autor: Mesto Lipany
Počet videní: 989
Nová publikácia o sakrálnych pamiatkach v Kostole sv. Martina v Lipanoch

Rozhovor s pánom Jozefom Ridillom

V roku 2020 vyšla publikácia o vzácnych pamiatkach, ktoré sú súčasťou Kostola sv. Martina v Lipanoch s názvom Gotická skulptúra a tabuľová maľba Kostola sv. Martina v Lipanoch. Jej autorom je pán Jozef Ridilla, Lipanec, historik umenia, a požiadali sme ho, aby nám dielo priblížil.

 

Už samotný názov publikácie naznačuje, že ide o odbornú prácu. Čo Vás viedlo, resp. motivovalo k jej napísaniu?

Lipany je moje rodné mesto a vydaním tejto knihy mu splácam svoj „profesionálny“ dlh. Kto iný by sa mal venovať umeleckohistorickým pamiatkam nejakého mesta než kunsthistorik, ktorý sa v ňom i narodil? Takéto uvažovanie sa môže zdať logické, v praxi je to zvyčajne iné. Žiadny z mojich ročníkových kolegov z katedry dejín umenia na Univerzite Komenského v Bratislave podobnú knihu o starom sakrálnom umení svojho mesta či obce nenapíše, keďže všetci sa venujú iba modernému alebo súčasnému umeniu. Na východnom Slovensku sa systematicky venujú starému umeniu iba dvaja moji kolegovia (z Levoče a z Bardejova), a tak za výskumom starého umenia Východu „dochádzajú“ príslušní pracovníci zo Slovenskej národnej galérie, „starinári“. Okrem samotného záujmu o staré umenie (pre mňa má väčšie čaro, lebo má pridanú hodnotu – svoj vek) ma k napísaniu knihy, samozrejme, motivoval aj lokálpatriotizmus. V Lipanoch je dôvod byť na čo hrdý. Väčšina slovenských miest, aj omnoho väčších, o svoje stredoveké pamiatky dávno prišlo. O tom, čo tu máme, som si prvýkrát plne uvedomil až na prijímačkách na vysokú školu: „Ahá, Lipany! Tak rozprávajte,“ vyzvali ma moji budúci učitelia, keď sa dozvedeli, kde som sa narodil. V posledných desaťročiach o pamiatkach Lipian bolo vydaných viacero publikácií či propagačných materiálov. Čisto odborná, umeleckohistorická kniha však ani jedna. Pamiatky v odbornom svete „žijú“ len vtedy, ak sú odborne zhodnotené. Dúfam teda, že význam tých našich bude aj zásluhou knihy patrične docenený všade tam, kde existuje záujem o dejiny stredovekého umenia na Slovensku. Cieľovou skupinou boli pre mňa samozrejme i rodáci. Verím, že náročne koncipovaný text ich neodradí a že v ňom nájdu veľa zaujímavého.

 

Na ktoré konkrétne pamiatky lipianskeho kostola ste sa zamerali?

Každý druh ľudskej činnosti má svoje špecifiká. Ak sa k nemu chceme kompetentne vyjadriť, mali by sme si byť istí svojou odbornosťou. Veď už Jan Werich v rozprávke „Byl jednou jeden král“ po neúspešnom pokuse o varenie skonštatoval: „Na odbornou práci mají být odborníci.“ Nie som odborník ani na gotickú architektúru ani na stredoveké kamenné sochárstvo. Sú to disciplíny, ktoré vyžadujú samostatné a rozsiahle štúdium, preto som môj záber zúžil na odvetvia, v ktorých sa cítim byť doma – na gotickú drevenú skulptúru a oltárne tabuľové maliarstvo. Pôvodne som uvažoval, že pôjdem v stopách môjho učiteľa Dr. Antona Glatza, karpatského Nemca zo Spišskej Soboty, ku ktorému som chodil na prednášky o slovenskom stredovekom umení a ktorý napísal monografiu o kostole svojho rodného mesta. Napriek svojím encyklopedickým znalostiam však musel obmedziť rozsah na krátke kapitoly, čo bolo na ujmu odbornosti textu. Z toho som sa poučil a zvolil užší záber, čo dovoľuje ísť viac do hĺbky. V našom kostole sú vzácne kameňosochárske diela v ranorenesančnom štýle, taktiež figurálny náhrobok Tomáša Tarczaya, ktorý je prvým svojho druhu v Uhorsku, už renesančný, bez akýchkoľvek gotických prvkov (kópia je vystavená v Maďarskej národnej galérii). Zaradenie týchto diel do širších domácich i zahraničných umeleckohistorických súvislostí si vyžaduje samostatný a pomerne náročný výskum (napr. aj v Dalmácii). Ide o výzvu pre ďalšiu generáciu.

 

Ktorá z týchto pamiatok Vás osobne najviac zaujala a prečo?

Mal som možnosť stráviť určitý čas v Paríži a v New Yorku, dosť dlhý na to, aby som sa pomerne dôverne oboznámil so zbierkami Louvru a Metropolitného múzea, obrovských kolosov, v ktorých sa naozaj dá (opakovane) zablúdiť aj s mapou v ruke. Našinec by sa divil, aké priemerné diela by našiel v tamojších oddeleniach gotického alebo barokového umenia Nemecka a širšej strednej Európy. Táto skúsenosť mi dovoľuje prehlásiť, že mnohé z toho, čo sa z minulosti z umenia na našom území zachovalo, patrí k európskej špičke a tým zďaleka nemyslím len na Pavla z Levoče. Ak by Louvre alebo Metropolitan vystavili našu Madonu alebo Ukrižovaného, tieto sochy by sa nielenže kvalitatívne nestratili, ale vydobyli by si zaslúžený obdiv. Už len Ukrižovaný stojí za návštevu Lipian, pretože ho vytvoril rezbár obdarený neobyčajným zmyslom pre sugestívne vyjadrenie. Už od detstva ma v Lipanoch fascinuje maľba „Snímanie z kríža“ na hlavnom oltári. Nie je preto pre mňa jednoduché vybrať jediné dielo.

 

Z akých zdrojov ste vychádzali?

Hlavným zdrojom informácií o lipianskom kostole je neveľké pojednanie prešovského historika umenia Kornela Divalda z roku 1913. Takmer všetci, ktorí o našich pamiatkach neskôr písali – Maďari aj Slováci – sa na túto jeho prácu odvolávali. Bohužiaľ, obsahuje veľa nepresností, ktoré sa potom v ďalších prácach nekriticky preberali vyše sto rokov. Pre odborný text je celkom zásadné začať takpovediac odpočiatku, poznať snaženie svojich predchodcov, teda zhromaždiť čo najviac príslušnej literatúry. Je nutné, aby autor preveril platnosť vybádaných poznatkov, aby k hypotézam zaujal vlastné stanovisko a prispel novými, iba tak má jeho práca zmysel. Zdravá nedôvera je namieste, nikto nemá patent na mozog. Tu by som rád zacitoval bonmot košického humoristu Milana Lechana, ktorý stojí za častejšie pripomenutie: „Nikto učený z neba nespadol, a ak spadol, tak sa zabil.“ Pri práci kunsthistorika je okrem literatúry nevyhnutné štúdium originálnych diel v teréne. Ak niekto povie, že „všetko je na internete“, veľmi sa mýli. V mojom prípade bolo potrebné „preliezť“ množstvo najmä spišských kostolov, aby bolo možné nájsť zodpovedajúce analógie a vyvodiť z nich závery. A fotografovať. Mám tisíce fotografií. Pre moju prácu boli dôležité najmä detaily a pri plastikách viaceré uhly pohľadu, keďže sochárske dielo je trojrozmerné.

 

Vaša kniha vážne pojednáva o vážnych témach. Predsa len, nezažili ste pri jej príprave niečo humorné?

Keď sa niečomu venujete tak dlho, snáď i zákonite sa dostavia chvíle, ktoré vám vyčaria úsmev na tvári, i keď v mojom prípade šlo skôr o humor tragikomický. V jednom chýrnom spišskom kostole som kňazovi, ktorý ho mal na starosti, vysvetlil, o čo mi ide, na čo sa kňaz opýtal jediné: „A čo z toho budem mať ja?“ Pri takomto „humore“ vám úsmev na perách zmrzne. Z iného chrámu ma dokonca kňaz vyháňal ako potenciálneho zlodeja, i keď som mal povolenie na fotografovanie od samotného spišského biskupa. Iní páni dekani a farári však boli veľmi príjemní a úctiví, niekedy sme spolu i hodiny debatovali o všeličom. Pri dokončovaní knihy, pri telefonickom rozhovore s vydavateľom, kedy sme prejednávali nemožnosť využiť všetky zamýšľané fotografie, som bol konfrontovaný s podivuhodnou udalosťou, ktorá by sa snáď dala k humoru zaradiť, i keď v tomto prípade čiernemu. Z nedostatku miesta sme boli nútení vypustiť fotografie dvoch svätíc z oltára sv. Anny. „Takže vypúšťame sv. Apolóniu a sv. Otíliu?“ povedal niekto z nás. V tej chvíli sa spojenie prerušilo. Opäť sme si zavolali a vydavateľ skonštatoval, že tu zrejme zasiahla vyššia moc. Na druhý deň mi telefonoval, že našiel miesto pre obe fotografie a žiadnu sväticu už nebudeme musieť vyhadzovať. Bol som naozaj šťastný, aj preto, že staré sakrálne umenie neberiem iba ako záležitosť estetiky, ale vnímam i jeho duchovný rozmer. Na základe tejto skúsenosti môžem poradiť – nikdy nevyhadzujte svätcov zo svojich kníh, ani zo života.

 

Napíšte nám niečo o sebe, čím sa ako historik umenia zaoberáte?

Ako pracovník galérie a múzea som predovšetkým pripravoval výstavy. V súčasnosti sa snažím robiť menej výstav a viac študovať a písať. Zaujímavých podnetov je veľa a život je krátky. Človek by mal po sebe niečo zanechať, či už v rámci súkromnej alebo profesionálnej sféry. Aby malo zmysel to, že je na svete. A ak má človek niečo zmysluplné zanechať, musí si nájsť dôvod, aby svoju prácu skutočne miloval. Za to, že ja som si ten dôvod našiel, musím poďakovať (okrem rodičov – učiteľovi dejepisu a učiteľke výtvarnej výchovy) trom umelcom (zhodou okolností všetci pochádzali z Nizozemska), s ktorých dielami som sa prostredníctvom kníh a časopisov zoznámil ako dieťa a ktorí zásadne ovplyvnili moje profesionálne smerovanie – Jan van Eyck, Jan Vermeer a Paul Delvaux. Zo širšej kultúrnej sféry ma oslovuje architektúra obdobia romantizmu, tradičné čínske a japonské záhrady, tiež klavírna hudba Beethovena, Chopina a Rachmaninova. Nepestujem však elitársky spôsob života, v zmysle mentálnej sebazáchovy niekedy pokojne siahnem po gýčovom zošitovom románe a je mi fajn.

 

Viera Urdová

Komentáre sú dostupné až po prihlásení na Váš Facebook profil. Ak ste neodsúhlasili Cookies, komentáre sa nemôžu zobrazovať.