Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

Keď je jubilant vďačný

GALÉRIA
Dátum: 10.12.2021
Autor: Mesto Lipany
Počet videní: 995
Keď je jubilant vďačný

Rozhovor s jubilantom MUDr. Kornelom Broschom

Prvého októbra sa významného životného jubilea – sedemdesiatich rokov dožil MUDr. Kornel Brosch, ktorý v našom meste pôsobil viac ako 40 rokov ako detský lekár, mnohí ho poznáme ako kantora v našom chráme, bol poslancom mestského zastupiteľstva a veľmi aktívne sa zapájal a stále zapája do spoločenského aj cirkevného života. Pri tejto príležitosti sme mu položili niekoľko otázok. Hneď v úvode povedal:

„Ešte ani dnes si plne neuvedomujem vďačnosť za všetky dni môjho osobného a profesijného života. Dostal som v živote množstvo úžasných darov, z ktorých by som chcel špeciálne vybrať tri.

V prvom rade som mal vzácnu osobu - mamku (na ocka si veľmi nespomínam, lebo kvôli ochoreniu detskej obrny som bol tri a pol roka v liečebniach a ocko mi zomrel ako šesťročnému). Mamka mi dala okrem telesného života aj dar viery a navyše tým, že so mnou po návrate z liečenia vytrvalo denne cvičila, mi darovala aj „pohyblivosť“.

Druhý dar som dostal v osobe mojej manželky Marienky, ktorá neochvejne stála pri mne v časoch dobrých aj zložitých, až ťažkých. Spolu nám Boh požehnal sedem detí, ktoré sú so svojimi rodinami našou neustálou radosťou.

Ako tretí dar, za ktorý som nesmierne vďačný, je spoznanie spirituality Diela Máriinho, ktorého základnou myšlienkou je: „Aby všetci boli jedno“. Toto veľmi ovplyvnilo celý náš život, lebo cez neho som pochopil, že každý okolo mňa je môj blížny a zaslúži si moju lásku, či už manželka s deťmi, moji spolupracovníci, nadriadení, ale aj každý pacient, ktorý ku mne prišiel. Samozrejme, nie vždy sa to podarilo, ale v živote máme možnosť po každom páde vstať a začať odznova.

Ak by som sa mal rozpísať aj o ďalších daroch, za ktoré som vďačný, nestačili by na to ani celé Aktuality.“

 

Pred pár rokmi ste ukončili svoju lekársku prax. Ako sa odvtedy zmenil život človeka, ktorý sa okrem iných aktivít niekoľko desaťročí venoval detskému pacientovi? Čím sú naplnené Vaše dni v súčasnosti?

„Pol roka po uzavretí manželstva, 1. februára 1977, som nastúpil ako lekár na detskú ambulanciu v Lipanoch, kde som 31.12.2017 ukončil svoju lekársku prax. Mal som šťastie aj na dobrých spolupracovníkov a sestričky, s ktorými som po tieto roky pracoval. Prechod do dôchodku nebol až taký náročný, ako si to mnohí predstavujú, lebo som prvé roky ešte 3 - 4 dni v mesiaci chodieval vypomôcť mladším kolegyniam.

Väčšina z nás si robí plány, čo všetko na dôchodku bude robiť. Mne sa zdá, že som plynulo prešiel do ďalšieho obdobia života, kde sa toho až tak veľa nezmenilo, až na to, že som do práce išiel iba vtedy, keď som chcel a mal som tak viac času na aktivity, ktorým som sa venoval aj počas profesijného života.

Zaiste, hlavne tí skôr narodení, budete so mnou súhlasiť, že čas v starobe uháňa šialeným tempom a zrazu je ďalší rok preč. A čím vypĺňam čas na dôchodku? Je obrovským darom, že môžeme „starnúť“ spolu s Marienkou. V predkovidových časoch sme častejšie navštevovali naše deti a vnúčatá, aj na niekoľko dní. Dokončil som druhý diel knihy vtipov, venoval sa veciam, na ktoré som predtým nemal toľko času – bicyklovanie, čítanie, šachy, muzika, dobrý film, či už detektívka, alebo pekná komédia. Keď nás lockdown a mňa aj úraz pevnejšie uzavreli doma, digitalizoval som množstvo papierových fotografií, porozdeľoval som ich podľa dátumu a udalostí. Najzaujímavejšie sme dali do fotorámika, ktorý si z času na čas pustíme.“

 

Vieme, že sa venujete aj literárnej činnosti. Vydali ste dve knihy vtipov či anekdot najmä z lekárskeho prostredia, ktoré určite vyčarovali u čitateľov aj poslucháčov úsmev, ba aj srdečný smiech. Máme sa tešiť na Vaše ďalšie literárne počiny?

„Ak sa dá zbieranie vtipov a ich následné knižné vydanie nazvať literárnou činnosťou, tak áno. Do tejto činnosti ma dotlačil priateľ Martin, aby som si vtipy, ktoré poznám, nenechal pre seba. Prvotný cieľ prvej knihy bol priniesť ľuďom radosť a zábavu, čo sa asi podľa množstva pozitívnych ohlasov podarilo. Snáď jedna odozva: kniha sa dostala aj na Nový Zéland. Primárka detského oddelenia (pôvodom Slovenka) z nej každé ráno pred vizitou prečíta kolegom tri vtipy. Po tomto vstupe do dňa sa im vraj oveľa lepšie pracuje. Prvý diel je beznádejne vypredaný. Distribúciu druhého dielu, ktorý vyšiel minulý rok, trošku zbrzdila korona, a tak sa ešte dá zohnať. Ak bude dopyt po ďalšom pokračovaní, trošku materiálu už mám, ale zatiaľ s tým veľmi nepočítam.“

 

Máte krásnu širokú rodinu. Určite zažívate aj veľmi veselé či zaujímavé chvíle, ktoré Vás inšpirujú alebo ktoré prinášajú iný pohľad na život....

„Do dôchodku som išiel aj s cieľom užiť si viac vnúčatá. Najväčšiu radosť nám robí ani nie to, že vnúčatá nám prejavujú najrôznejším spôsobom svoju lásku, ale hlavne to, že vnúčatá sa aj ako bratranci a sesternice majú navzájom veľmi radi a často sa navzájom stretávajú a trávia spolu čas.

Posledný rok a pol sa s vnúčatami kvôli obmedzeniam stretávame zriedkavejšie, ale minulý aj tento rok sa nám v lete podarilo stretnúť sa celej rodine pri oslavách rôznych jubileí. A keď bol lockdown najtvrdší, existovali moderné platformy zoom, whatsapp, na ktorých sme sa s jednotlivými rodinami ale občas aj všetci stretli. Aj vzťahy s jednotlivými vnúčatami sú veľmi emočne obohacujúce, ale zároveň nám umožňujú udržiavať kontakt s myšlienkovým svetom mladých.“

 

Možno sa teraz viac stretávate s ľuďmi inej vekovej kategórie, na akú ste boli počas svojho profesionálneho života zvyknutý – seniormi. Čo by ste „naordinovali“ ľuďom prežívajúcim jeseň života? Ako by mali zmysluplne tráviť tento čas, aby si zachovali optimizmus a veselú myseľ?

„Staroba nie je choroba, ale videli ste už zdravého dôchodcu? Snažím sa na všetky situácie, ktoré prichádzajú, pozerať s nadhľadom a pozitívne. Nemám problém vystreliť si aj sám zo seba. Raz som sa niečo rozčuľoval, a tak ma jedna z dcér uzemnila: „Oci, nerozčuľuj sa, za chvíľu ti kúpime dve videopásky a budeš mať každý deň nový film.“ O tom, ako sa život môže s pribúdajúcim vekom zmeniť, hovorí aj táto situácia: Priateľ v mojom veku držal na rukách vnuka a zároveň so zaťom si pripíjali. Dedko sa obrátil k vnúčikovi: Trošku podrastieš a budeš si môcť vypiť s nami. Nato sa ozvala jeho dcéra: Ale s tým rozdielom, že teraz má plienky on a potom ich budeš mať ty.

A ako starnúť? Môžem iba povedať, čo mne pomáha. Pre mňa je dôležitý vzťah s Bohom a denná modlitba, každé ráno poďakovať za to, že som sa dožil ďalšieho dňa. Pomáha mi myšlienka, aby som odovzdal Bohu všetko: zrak, sluch, pohyblivosť... A ak si z toho niečo vezme, tak už som mu to raz daroval, lebo tým, ktorí milujú Boha, všetko slúži na dobré.

Hľadať spôsob, ako robiť radosť druhým, ale aj sebe, pomáhať tam, kde môžem, aj keď sa môj akčný rádius zmenšuje. Keď vychádzam z auta a trvá mi to dlho, som vďačný, že vôbec ešte môžem šoférovať. A nakoniec by som chcel využiť túto platformu, aby som poďakoval všetkým, ktorí si akýmkoľvek spôsobom spomenuli na moje jubileum.“

 

Viera Urdová

Komentáre sú dostupné až po prihlásení na Váš Facebook profil. Ak ste neodsúhlasili Cookies, komentáre sa nemôžu zobrazovať.