Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

Rozhovor s členom hokejového tímu Petrom Jánošíkom

GALÉRIA
Dátum: 08.03.2022
Autor: Martina Čekanová
Počet videní: 1071
Rozhovor s členom hokejového tímu Petrom Jánošíkom

Rozhovor s hovorcom Slovenského zväzu ľadového hokeja

Všetci ešte žijeme v eufórii z úspechu našich bronzových hokejistov na ZOH v Pekingu. Aj Lipany  mali na olympiáde svoje zastúpenie – členom hokejového tímu bol aj Peter Jánošík, hovorca Slovenského zväzu ľadového hokeja. Po návrate z Pekingu sme boli zvedaví na jeho dojmy.

Aký to bol pocit byť pri tom, keď naši hokejisti získali bronzové medaily?

„Bol to veľmi vzrušujúci, emotívny pocit, ktorého hĺbku sme si v danom momente ani neuvedomovali, brali sme to ako každý iný turnaj. Plnú váhu tohto úspechu sme si uvedomili až po návrate domov, na Slovensko. Videli sme tu obrovské nadšenie, eufóriu, skvelé privítanie. Uvedomili sme si, ako veľmi to spojilo celé Slovensko. Boli by sme veľmi radi, aby  tento úspech vzbudil u detí a mladých ľudí väčší záujem o hokej ale aj  o šport celkovo.“    

Videli sme, že si bol aj priamym účastníkom otvorenia olympijských hier. Čo si vtedy prežíval?

„Nikdy som si nemyslel, že aj ja sa priamo zúčastním takej veľkej udalosti, akou bol otvárací ceremoniál olympijských hier. Bolo to veľmi silné, neuveriteľné, keď sme vyšli z tunela a všade okolo viali slovenské vlajky, znelo povzbudzovanie... Veď asi 50 členov slovenskej výpravy tu reprezentovalo viac ako päťmiliónový národ. Keď sme potom spätne na fotografiách či videozáznamoch videli tú celkovú úžasnú atmosféru, pochopili sme neopakovateľnosť a jedinečnosť tejto chvíle. Keď to spätne hodnotím, uvedomujem si, že občas sa dejú veci a plnia sa sny, v ktoré sme ani nedúfali snívať.“ 

Čo bolo tvojou úlohou počas olympiády?

„Na olympiáde som pôsobil v pozícii mediálneho manažéra nášho hokejového tímu. Mojou úlohou bolo riadiť pozápasové rozhovory v mix zóne (miesto stretnutia hráčov a novinárov). Mal som na starosti asi 50 novinárskych stanovíšť, kde prebiehali rozhovory. Manažoval som, aby každému novinárovi boli jeho otázky zodpovedané, ale na druhej strane aby hráči po vyčerpávajúcich zápasoch neboli novinármi príliš „dusení“. Komunikoval som aj negatívne stanoviská týkajúce sa zranení či celkových nálad mužstva, čo sme, našťastie, nemuseli často riešiť. Zároveň sa starám aj o sociálne siete hokejovej reprezentácie, ktoré sú v súčasnom období veľmi dôležité. Okrem toho vykonávam aj množstvo iných drobných činností, ktoré sú dôležitou súčasťou správneho fungovania mužstva.“

Akú najzaujímavejšiu skúsenosť si tam získal?

„Odpovedať na túto otázku je trochu problematické. Pretože vybrať jednu skúsenosť, ktorá ma najviac oslovila, z množstva skúseností je veľmi ťažké. Ale ak by som sa mal k tomu vyjadriť, a to nielen z olympiády, pre mňa neoceniteľnosťou skúsenosťou tak v profesionálnom, ako aj osobnom živote je spolupráca s kanadským trénerom našej hokejovej reprezentácie, Craigom Ramsayom. Je to úžasný človek aj tréner, múdry, milý, korektný, má rovnaký prístup k všetkým bez rozdielu, či je to mladý alebo už skúsený hráč, alebo každý iný člen hokejového tímu. Je obdivuhodné vidieť, čo všetko robí pre slovenský hokej. Keby sme si od neho brali vzor, ako sa správať a pracovať, určite by sme sa v mnohých oblastiach posunuli.“   

Čo ťa najviac prekvapilo na tejto olympiáde?

„Najprekvapejúcejšie pre mňa bolo to, ako tu ekológia dostala „úder pod pás“. Jedli sme plastovými príbormi z jednorazového plastového riadu, všade veľa plastov, ktorý sa v podstate vôbec netriedil. Keď si uvedomujem, koľko sa o tejto téme veľa hovorí, ako k ekologickému mysleniu vedieme deti v školách, prekvapilo ma, že taká veľká krajina, ako je Čína, ktorá by mala ísť príkladom, sa v tomto smere prejavila negatívne.“ Ale ako veľmi pozitívne som vnímal to, že športovci z celého sveta navzájom bezprostredne komunikovali, bavili sa  bez ohľadu na reprezentačné tričko. Veľmi pozitívne na mňa pôsobili čínski dobrovoľníci, ktorí boli veľmi milí, ochotní, usmievaví a snažili sa nám vo všetkom pomôcť.“

Vieme, že si už jednu olympiádu absolvoval, a to v juhokórejskom Pjongčangu. Čím sa odlišovali? 

„Áno, boli to rozdielne olympiády. Prvý a najväčší rozdiel bol v tom, že sme boli zatvorení v bubline bez možnosti voľného pohybu. Nefungovali tu národné domy, v ktorých by sa prezentovali jednotlivé výpravy, tradície a kultúra zúčastnených národov. Takmer vôbec sme nevideli mesto, kde sme prežili niekoľko dní, ba aj týždňov. Ale na druhej strane, práve preto, že sme boli v tej bubline, trávili sme viac času spolu, povzbudzovali sme sa a ako tím sme boli súdržnejší. Druhým veľkým rozdielom, v tomto prípade pozitívnym, bolo to, že v Pekingu naši dosiahli obrovský úspech – bronzové medaily“. (Na ZOH v Pjongčangu hokejisti obsadili 11. miesto).                                                                       

   Viera Urdová

 

 

                                                          

 

Komentáre sú dostupné až po prihlásení na Váš Facebook profil. Ak ste neodsúhlasili Cookies, komentáre sa nemôžu zobrazovať.