Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

Dobrovoľnícka pomoc Ukrajine - rozhovory s dobrovoľníkmi

Dátum: 27.05.2022
Autor: Martina Čekanová
Dobrovoľnícka pomoc Ukrajine - rozhovory s dobrovoľníkmi

Dobrovoľnícka pomoc Ukrajine

Dobrovoľnícka pomoc Ukrajine - rozhovory s dobrovoľníkmi

 

Už vyše mesiaca žijeme v zvláštnej dobe. V dobe, o ktorej sme si mysleli, že v našom okolí nikdy  nenastane. A predsa... Vojnový konflikt na Ukrajine zasiahol aj nás, naše mesto. Mnohí z nás na túto situáciu zareagovali veľmi rýchlo. Či ako dobrovoľníci na hraniciach, alebo svojimi finančnými a materiálnymi darmi.

V obci Ubľa, ktorá sa nachádza pri hraniciach s Ukrajinou, pôsobí náš rodák, duchovný otec  Ján Pavlovský, ktorý je správcom Gréckokatolíckej farnosti Ubľa. Spolu s pracovníkmi tamojšej samosprávy bol medzi prvými, ktorí podali pomocnú ruku utečencom.

Aký bol váš prvý kontakt s udalosťami na hranici od 24. februára?

„Tvrdú realitu vojny a s ňou spojenú utečeneckú krízu som spoznal v piatok 25. ráno, keď som zistil, že vďaka pracovníkom miestnej samosprávy niekoľko desiatok ľudí našlo v noci útočisko v sobášnej miestnosti Obecného úradu v Ubli a že sa hranica začína plniť ľuďmi utekajúcimi pred vojnou. Spolu s manželkou sme zobrali nejaké potraviny a šli sa pozrieť na hranicu, kde sme stretli ľudí zo Spišskej charity, ktorí už na mieste pomáhali. Vtedy sme odviezli do Sniny na vlak prvých ľudí, ktorých sme stretli. Bol to manželský pár Jerry (pôvodom z Kanady) a Nika, ktorí prišli z Ľvova. Následne sme sa spojili so Spišskou, ako aj s Prešovskou charitou, ktorá tiež na miesto poslala svojich ľudí na čele s riaditeľom Petrom Valičkom a pustili sme sa do pomoci ľuďom, ktorí prechádzali hranicu v zime, strachu a len s malou príručnou batožinou.“

 

Na pomoci utečencom z Ukrajiny sa podieľali mnohí dobrovoľníci z nášho mesta. Niektorí z nich boli ochotní sa s nami podeliť o svoje zážitky a skúsenosti z dobrovoľníckej činnosti na hraniciach.

Kde ste pomáhali, ako ste pomáhali, pod záštitou ktorej organizácie alebo inštitúcie ste boli pomáhať?

Štefan Berdis: „Pomáhal som na ukrajinskej hranici Veľké Slemence. Sprevádzali sme utečencov do stanov Slovenského Červeného kríža. Pomohli sme im vybaviť si SIM kartu, podávali sme im čaj, kávu, balíčky s jedlom, ponožky, rukavice, čiapky, drogériu. Boli sme tam za Arcidiecéznu charitu Košice.“

Milan Čižmár: „Pomáhali sme na hraničnom prechode v obci Veľké Slemence. Boli sme tam pod záštitou DHZ Orkucany. Našou prácou bolo zistiť, kam majú ľudia namierené, či ostávajú na Slovensku, alebo idú niekde do zahraničia a podľa toho sme ich odprevadili do stanov. Pomáhali sme im s batožinou. Varili sme čaj a kávu.“

Patrik Palenčár: „ Pomáhal som na hraničnom priechode Veľké Slemence s prevozom vecí od hranice, vybavovaním SIM kariet, podávaním balíčkov, odvozom ľudí na záchytné parkovisko. Dobrovoľnícku prácu som robil pod záštitou DHZ Orkucany a Arcidiecéznej charity Košice.“

Mária Vokálová: „S manželom, ktorý pracuje na Katolíckej charite v Košiciach, sme sa rozhodli, že pôjdeme ako dobrovoľníci charity pomôcť na hraničný prechod Veľké Slemence.“

 

Čo vás motivovalo k tomu, že ste sa prihlásili ako dobrovoľník?

Štefan Berdis: „Chcel som pomáhať ľuďom v núdzi, ktorí našu pomoc potrebovali.“

Milan Čižmár: „Ja si vždy vravím, že ak môžem, tak pomôžem. Keď sa naskytla príležitosť, tak som neváhal a išiel som pomáhať.“

Patrik Palenčár: „Pomoc iným ľuďom.“

Mária Vokálová: Vojnový konflikt na Ukrajine bol pre mňa veľkým šokom. Bratovražedný boj medzi dvoma slovanskými národmi v 21. storočí? Neuveriteľná agresia rozpínavosti, ktorá si vymyslela eufemizmy, ako je „denacifikácia či demilitarizácia“… Tisíce mŕtvych, zničené mestá, ľudia celé dni v krytoch, rodiny bez domova, matky s malými (aj väčšími) deťmi, starí rodičia, zbalení do jedného kufríka… a všetci skrehnutí nielen silným mrazom, ale hlavne obavami, ako prežijú... V očiach bolesť z rozlúčky, ktorá trhá srdce a otázka, čo ich čaká za našimi hranicami. Tam sme chceli byť, pomôcť im, prihovoriť sa im, nasmerovať ich podľa potreby, podať teplý čaj, zabaliť do deky a hovoriť im slová: „Nebojte sa…“

 

Čo vás prekvapilo alebo oslovilo pri vašej dobrovoľníckej práci?

Štefan Berdis: „Prekvapila ma veľká pomoc dobrovoľníkov z Českej republiky, ktorí varili 24 hodín a veľká súdržnosť ľudí, ktorí počas týchto dní boli seberovní.“

Milan Čižmár: „Prekvapilo ma to, že je málo ľudí, ktorí sa chcú podieľať na pomoci druhým. Ľudia by si mali pomáhať vždy a nie iba v takýchto situáciách.“

Patrik Palenčár: „Súdržnosť, pomoc, každý s každým tu bol kamarát, každý si ykonával svoju prácu, ľudia sa spojili.“

Mária Vokálová: Veľmi milo ma prekvapilo, že prvými ľuďmi, ktorých sme vo Veľkých Slemencoch stretli, bola skupina nadšených dobrovoľníkov (hasičov a policajtov) z Lipian. Musím povedať, že všetci, ktorých sme stretli počas našej služby: vojaci, colníci, hasiči, úžasná skupina mladých mamičiek z Košíc, ľudia z Červeného kríža, z organizácie Člověk v tísni a ďalší, ktorí aj napriek vyčerpaniu trpezlivo čakali v silnom mraze, pomáhali, utešovali, hľadali optimálne riešenia každého problému (odvoz, nocľah, ošetrenie...), tíšili plač malých detí… Keď som stála pred hranicou, oslovila ma jedna mladá ukrajinská žena, či tam ešte budem, že sa musí vrátiť. Opýtala som sa jej, prečo ide naspäť na Ukrajinu. Odpovedala mi: „Idem po svoje deti, prišla som sa pozrieť, či ich sem môžem zobrať.“ Po mrazivej dvanásťhodinovej službe sme si uvedomili, že snáď ešte nikdy v živote sme nepočuli toľkokrát za sebou slovo: ďakujem a spasiba… To je asi najkrajšia odmena pre každého dobrovoľníka.“

 

Všetkým dobrovoľníkom a dobrodincom patrí naše veľké ĎAKUJEME.

 

Na záver pridávame povzbudivé slová duchovného otca Jána Pavlovského.

Aký je váš odkaz pre tých, ktorí žijú ďalej od hranice a nie sú priamo konfrontovaní udalosťami vojny v susednom štáte?

„Človek vďaka moderným technológiám dokáže prekonať veľké vzdialenosti za krátky čas a rovnako tak by sme mali vedieť prekonávať vzdialenosti našich sŕdc. Tak ako Kyjev, Charkov či Donbas vďaka autám či lietadlám už nie sú ďaleko, tak nám nesmie byť vzdialené ani utrpenie sŕdc tých, ktorí zažívajú hrôzy vojny. Ľudí, ktorí prechádzajú hranice sa nepýtame na ich majetkové pomery, politické či náboženské presvedčenie, ale na ich potreby, lebo to je v tomto čase pre nich najdôležitejšie – prežiť a byť v bezpečí. Preto aj my bez ohľadu na naše názory a presvedčenie využime túto situáciu ako možnosť objaviť to dobré v nás a pomôcť tým, ktorí to potrebujú. Všetkých zároveň pozývam k modlitbám za skoré ukončenie vojny a návrat mieru a odstránenie nielen materiálnych škôd, ale aj zacelenie duševných a duchovných rán.“

 

Nakladanie_humanitárnej_pomoci_mestu_Chust_do_kamióna.

Komentáre sú dostupné až po prihlásení na Váš Facebook profil. Ak ste neodsúhlasili Cookies, komentáre sa nemôžu zobrazovať.