Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

Jubilant Rudolf Bucko

Dátum: 05.01.2024
Počet videní: 365
6 min. čítania
Jubilant Rudolf Bucko

Tesne pred Vianocami sa dožil významného životného jubilea – 90 rokov pán Rudolf Bucko (*22.12.1933).  Mnohí ho poznáme ako múdreho človeka - dlhoročného učiteľa, zástupcu riaditeľa aj riaditeľa školy, kronikára mesta aj farnosti, kostolníka... Využili sme túto príležitosť a položili mu niekoľko otázok.

V týchto dňoch ste so svojimi blízkymi oslávili krásne životné jubileum – 90 rokov. Ako sa rozrástla vaša rodina a čo pre vás znamená?

Máte pravdu, rodina sa rozrástla. Je to prirodzené, keď jej najstarší členovia sa dožili veku 85 a 90 rokov. Prababka a pradedko majú potešenie z ôsmich pravnúčat v rodinách dvoch vnučiek a jedného vnuka. Naše pravnúčatá sú našimi slniečkami a zdrojmi pozitívnej energie. Zo stretnutí s nimi a z pohľadov na fotografiách rozmiestnených po celom byte, žijeme celé dni. Modlíme sa za ich zdravý rast a vývoj. Rodina má byť oázou rešpektu, porozumenia a lásky. O takú rodinu sa usilujeme aj my.


Počas svojho života ste určite zažili mnoho zaujímavých situácií, momentov. Ktorý životný – osobný či kariérny úspech vás najviac ovplyvnil?

Zaujímavé momenty v živote? Tu sú: získanie vzdelania, ktoré mi umožnili skromní rodičia v ťažkých povojnových rokoch, naplnenie ambícií v povolaní dedinského učiteľa na základných školách v okresoch Sobrance a Sabinov. Pridám aj ďalšie: manželstvo, ktoré toho roku trvá už 64 rokov, dvaja synovia a dnes aj ich rodiny. Viac rokov som bol aj vedúcim školským pracovníkom, k čomu boli potrebné viaceré predpoklady, ale najradšej som šiel do triedy na hodinu slovenského jazyka, čo som si v plnej miere užil na záver svojho učiteľského poslania.


Dlhé roky ste sa venovali písaniu mestskej kroniky a získali ste aj mnohé ocenenia ako kronikár. Ktorá historická či spoločenská udalosť vo vás najviac zarezonovala?

Som vďačný za príležitosť, že ako kronikár som bol v epicentre rozvoja Lipian, ktoré som ako žiak lipianskej meštianskej školy poznal ako vároš. Písanie kroniky prehĺbilo môj záujem o miestne dejiny. Prvý plamienok tohto záujmu zapálili vo mne otec – hasičský funkcionár v rodnej obci – keď mi zverili písanie kroniky dobrovoľného hasičského zboru. Zápisy v lipianskej kronike sú plné významných
udalostí, napríklad: priznanie charakteru mesta Lipanom, oslavy prvej zmienky o Lipanoch, oslavy výročia Kostola sv. Martina, reštaurátorské práce v ňom, mnohoročná švajčiarsko-lipianska spolupráca pri výstavbe Domu pokojnej staroby a jeho následné zveľaďovanie. Osobitne milé boli zápisy o prelome tisícročí a storočí – milénium, prvenstvo našej historickej lipy v ankete Strom roka nadácie Ekopolis a následne aj štvrté miesto ako Strom Európy, ale aj zápisy o osobnostiach Lipian. O viacerých významných udalostiach popri kronikárskych jestvujú aj pamätné zápisy. Z ocenení kroniky, čo uvádzate aj v otázke, spomeniem trojnásobné ocenenie v regionálnej súťaži Čorbove
Hanušovce a prvé miesto v súťaži Slovenská kronika 2009 v kategórii Kronika mesta, mestskej časti. Účasť v súťaži iniciovalo mesto, preto medaila Lipanom právom patrí.


Už niekoľko desaťročí si užívate zaslúžený dôchodok. Ako ste prežívali, resp. prežívate tento čas, ktorému zvykneme hovoriť „jeseň života“? Čomu sa venujete?

Moja „jeseň života“ prešla niekoľkými etapami od plnej fyzickej aktivity po dnešné obmedzenia pre zdravotné ťažkosti. Takmer dva školské roky som ešte zastupoval svoje kolegyne. Po mestskej kronike mi zostala ešte farská kronika, ktorú som pekných pár rokov písal súbežne s mestskou kronikou. V posledných rokoch už iba koncipujem kronikárske zápisy, prepisovať ich musí niekto iný. Neviem, či to ešte bude pokračovať. Zostalo mi čítanie, denná tlač, časopisy a elektronické médiá. Som v príkladnej starostlivosti trpezlivej manželky a lekárov. A radosť zo stretnutí s členmi rodiny, za čo som im vďačný, je výdatným dopingom.


Akú úlohu vo vašom živote zohráva viera? Vieme, že ste boli roky aj kostolníkom.

Služby kostolníka v Kostole sv. Márie Magdalény na Petrovenci som sa ujal na podnet duchovného otca Kamila. Neskúmal som, aký k tomu mal dôvod. Spolu s manželkou sme tejto službe venovali pätnásť rokov. Manželka podľa potreby dodnes pomáha, ja už nemôžem. Takáto služba sa môže vykonávať iba s vierou. Vieru mi odovzdali zbožní rodičia a formovali, zveľaďovali, prehlbovali mnohí
duchovní otcovia.

 

Akú životnú múdrosť by ste odkázali súčasníkom?

Sme povolaní svojím životom rozdávať dobro, lásku a pokoj. Tak rozdávajme plným priehrštím, mierou veľkou, natrasenou.

Viera Urdová

IMG_1286_1IMG_1279_1