Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

Juraj a Anna Tarczayovci

Dedičom Mikuláša z Torysy, ktorý padol v bitke pri Moháči v roku 1526, sa stal jeho syn Juraj. Jurajova matka sa po smrti otca vydala za poľského šľachtica Mateja Lobockého, ktorý bol blízkym príbuzným Hieronýma Laského (poľský šľachtic v službách Jána Zápoľskeho). Vtedy mladý Juraj ako dedič stratil hrad. Lebo správu hradu prevzal jeho poručník Matej.

Príbuzní Juraja Tarczaya a jeho matky Doroty, rodenej Bánfyovej, tlačili na Mateja Lobockého, aby hrad vydal Jurajovi. Pod týmto tlakom ako aj na príkaz kráľa Ferdinanda v roku 1535 Matej ustúpil a hrad prevzal do svojich rúk právoplatný dedič Juraj Tarczay.

Po pohnutých udalostiach Juraj, zemepán mesta Siedmich líp, vydal v lete v roku 1550 listinu slobôd pre obyvateľov mesta, oslobodil ich od poddanských povinnosti. Tým mohlo mestečko nielen povstať z ruín, ale toto privilégium znamenalo pre obyvateľov nový život, život v slobode. Hoci treba povedať, že draho vykúpenej a obyvatelia museli stále bojovať o jej udržanie.

V auguste v roku 1552 sa šľachtic Juraj Tarczay z Torysy a pán Kamenického hradu osobne dostavil pred Spišskú kapitulu a tu nechal prepísať niektoré majetky na matku a sestru. Ako vyhlásil, robí tak z viacerých dôvodov, ale to, čo ho prinútilo tak urobiť, bola najmä úcta k matke. V čase, keď sa jeho domov stal bojovým poľom (zápas o uhorský trón medzi vojvodom Jánom Zápoľským a arcivojvodom Ferdinandom Habsburským, ktorý sa väčšinou odohrával na území horného Uhorska, teda dnešného Slovenska), a on vtedy ešte len ako chlapec bol vystavený nebezpečenstvu smrti, jeho milovaná matka mu bola jedinou ochranou a záštitou. 

Preto z úcty k nej jej, ako aj svojej sestre Anne, osobitne daroval otcove majetky, celú Torysu aj so zámkom, tiež majetky Krivany, Iačov, Oľšov a Vysokú. Ba zanechal im aj tie majetky, ktoré kedysi od nich kúpil za 1200 zlatých.

O dva roky tú istú kapitulu požiadal, aby prepísala dohodu, ktorú urobil jeho dedo Tomáš s jágerským biskupom vo veci odvádzania desiatkov v roku 1471 pred kráľom Matejom, ktorý ju zároveň uznal a potvrdil, ako aj neskôr v roku 1547 jediný a právoplatný kráľ Uhorska, Ferdinand.

Potom však Juraj Tarczay opustil domovinu a odišiel na dvor poľskej kráľovnej Izabely, vdovy Jána Zápoľského. O dva roky však veliteľ oddielov uhorského kráľa a zároveň už aj cisára Ferdinanda, Šimon Forgacs (Forgáč), obliehal Kamenický hrad, až ho nakoniec 12. júla 1556 dobyl. Neskôr na príkaz cisára Ferdinanda hrad spolu s iným hradom, nazývaným Nový hrad (Hanigovský), dal zrúcať.

Len čo šľachtic Juraj Tarczay vstúpil do služieb kráľovnej Izabely v Sedmohradsku, viedol s veľkou horlivosťou výboje pod jej vlajkami. Nakoniec v roku 1557 pri jednom z útokov, ktoré viedol spolu s oddielmi kráľovnej proti hradu Nagy - Szölös, padol pod múrmi hradu. Keďže tento posledný potomok Rikolfa II. s Kamenice zomrel bezdetný, ním vymrela vetva šľachticov z Torysy po meči.

Jurajova sestra Anna, ktorá do smrti brata otvorene bojovala proti Ferdinandovi, potom čo padol pri Nagy – Szölös, stratila dedičné majetky. Do smrti vlastnila iba majetok Malého Slivníka na Šariši. Z majetkov patriacich do panstva Kamenického hradu jej ho ponechal šľachtic Ján Dessewffy na príkaz kráľa Ferdinanda kvôli živobytiu. Novými pánmi Kamenice a Torysy sa stali potomci šľachticov zo Slovinska, a to členovia rodiny Dessewffyovcov (Dežófi).